Milí moji maškrtníci, mesiac je dlhý čas, no január nám akosi pretiekol pomedzi prsty, ani sme sa nenazdali. Preto vás v novom roku vítam až teraz (skoro sme aj zabudli, že?). Už ste si isto iste mysleli, že som blogovanie zavesila na klinec. No popravde... aj som nad tým rozmýšľala, ale sami uznajte, baviť ma to baví, tak prečo si odopierať radosti života? :)
Minulý mesiac som hútala, čo ďalej a na aké jedlá sa vrhnem tento rok. Dospela som k názoru, že tradičná slovenská kuchyňa má našim chuťovým bunkám stále čo ponúknuť. Momentálne tu máme fašiangy a ja som ich konečne blogovo stihla, pretože minulý rok odišli tak rýchlo, ako prišli. Pripravíme si notoricky známe šišky, ktoré k fašiangom patria od nepamäti. Mala som chuť na trošku spestrenia a tak som zablúdila do kuchárskej knižky od Jána Babilona - Prvá kuchárska knižka v slovenskej reči a veru, spestrenie prišlo. Nepovedala by som, že v receptúre. Predsa len kysnuté cesto bolo rovnako kysnuté v roku 1870 ako je aj dnes. Prečo 1870? Nebudem chodiť okolo horúcej kaše, aby som zbytočne nevypisovala litánie. V roku 1870 totižto spomínaná kniha uzrela svetlo sveta.
Poďme spolu trochu nazrieť do kuchársko-knižnej histórie, kde uvidíme dôvod, prečo by sme mali byť na túto knihu mimoriadne hrdí. Za prvú kuchársku knihu vôbec sa považuje súhrn poznatkov rímskej kuchyne z 3.storočia. Za čias Karola Veľkého nám kroniky ukazovali spôsoby úpravy jedál a stolovania v 8. storočí. O dlhých 900 rokov neskôr nám Jan Amos Komenský v diele Orbit Pictus ilustruje vybavenie kuchyne, avšak k najznámejším kuchárskym publikáciám v minulosti v našich končinách patrí jednoznačne Domácí kuchařka od Magdalény Dobromily Rettigovej z 1826 (z ktorej taktiež budem čerpať inšpiráciu pre ďalšie recepty).
Pomaličky sme sa dostali aj k prvej slovenskej kuchárskej knihe, ktorú napísal mešťan Ján Babilon. Babilon bol gemerčan a jeho kniha obsahovala 1500 receptov na jednoduché, ale i honosnejšie jedlá. V dnešnej uponáhľanej dobe je priam nemožné predstaviť si, ako mohol odskúšať, upravovať a spísať 1500 receptov. Rozdiel je v tom, že dnešné kuchárske knihy sú napísané vo väčšine prípadov bez štipky humoru, šťavnatosti a familiárnosti, vydané za rekordných 6 mesiacov. Aj to som už poniektorým pridala. Dnešné kuchárky sú podľa mňa bezpohlavné. Všetky písané jedným a tým istým štýlom: Zoznam surovín a následne postup. Neviem presne, pre akých ľudí sú postupy určené, ale ja vačšinou varím sama (s vrelou Samkovou pomocou), knihu taktiež čítam sama, tak mi nejde do hlavy to ich typické opražímE, scedímE, preosejemE, vyšľahámE a neviem aké možné E ešte.
V tomto sú kuchárske knihy 19. storočia sympatickejšie, sú písané priamo pre mňa. Iba pre mňa. Tá kniha so mnou nadväzuje vzťah. Varí so mnou a radí mne. Nie masám ľudí. Iba mne. Akoby stáli Babilon alebo Rettigová priamo vedľa mňa a dohliadali na moje postupy, či nesprzním ich recepty...
Ak má niekto chuť trošku čítať, tak prikladám Babilonovu šťavnatú
Predmluvu, ktorá sa špeciálne prihovára nežnému pohlaviu. Recept na šišky aj s chutnými fotkami pridám zajtra. Dnešok bol určený pre naše nové zvítanie, no najmä pre zvítanie sa s Babilonom.
„Je to už vyše dvadsať rokov, čo som sa do písania tejto knihy chytil, pretože nielen ja, ale i mnohí rovnako zmýšľajúci uznali, že kuchárska kniha je potrebná pre každý národ. Veď základ telesného živobytia všetkých národov spočíva na pokrme a ak je zlý základ, t. j. zlý pokrm, je zlé aj zdravie a ako blatom nikto neobieli plátno, tak ani zle pripravené varivo, nieže nenapraví žalúdok a neobživí telo, aby bolo zdravé, ale ho pokazí.
Táto kniha má tedy vytýčený vznešený cieľ, a pretože slovenský národ takú knihu posiaľ nevidel, dalo veľa práce nielen knihu spísať tak, aby neostala v pozadí za nemeckými kuchárskymi knihami, ale aby bola aj každému zrozumiteľná. A to len uznáte, že každý začiatok je ťažký. Keby už aká-taká malá slovenská kuchárska kniha bola vyšla, bolo by mi bývalo ľahšie zhotoviť ju, lebo by už bol našiel všelijaké kuchárske výrazy či pre práce, či pre jedlá. Ak dakto druhý za mnou s takýmto podujatím vystúpi, ten bude mať skrze moju prvú knihu akoby chodník k cieľu, lebo je ľahšie už dačo hotové premeniť, nežli pôvodne napísať, o čom ešte nik nevedel. Nakoľko mi bolo možno, upotrebil som nové slovenské výrazy, no všade som pripojil aj starý výraz, aby sa kuchárka nezmýlila. A pretože najviac jedál podľa svojej vlasti po francúzsky znejú čo do mena, takto som ich aj ja ponechal, žeby sa zachoval pôvod jedla, ako to aj v druhých knihách býva.
Ešte pár slov chcem prehovoriť k tomu pohlaviu, ktorému je táto kniha predovšetkým venovaná, to jest milým slovenským paniam a paničkám. Matky terajšieho pokolenia doista nemali príležitosť, aby sa boli mohli celkom kuchárstvu naučiť alebo aby sa aspoň lepšie doň rozumeli, pretože nebolo knihy. A keď dcéra má vstúpiť do svojho gazdovstva a tiež len toľko vie, čo jej matka, neraz dcéru mrzí, keď mnoho hostí uvítať musí, pričom si hlavu láme: „Čímže ich uctíme?“ Manžel otvorí mešec na hostinu a tým zadosť učiní svojej povinnosti. Ale keď sa pred hosťov postaví dáke nepodarené jedlo, kto sa tu začervená? Manžel od zlosti, manželka od hanby, z čoho neraz povstanú veľmi nemilé výjavy.
Keď sa Slovákovi vôbec nedá odtajiť rozumnosť a vtip pri všetkých prácach, tým menej sa dá odtajiť našim driečnym Slovenkám dobrá vôľa učiť sa a obratnosť v práci. Keby sa kedy-tedy dohovorili, že sa to alebo oné jedlo pokúsia zrobiť, doista by veľké pokroky v kuchárstve robili a najväčšej chvály by si získali, ak by pri dákom veľkolepom obede, napríklad pri národnom bankete, pri hostinách na meniny atď. svojou rukou pomáhali. Nie je teda zbytočná rada, žeby sa kamarátky dohovorili jedno alebo druhé jedlo prichystať a ak im pri ich šikovnosti dobre vypáli, nech povolajú svoje matky, aby videli, že dcéry už viac vedia o kuchárstve, z čoho matere len radosť pocítia.
Keď len tú okolnosť zvážime, že naše horné kraje veľa ovociny rodia, či by nebol väčší osoh, keby sa ovocie zaváralo a tak predávalo — čo tuná v Pešti veľké peniaze donáša — kdežto keď sa surové ovocie zváža, mnoho sa z neho pokazí a osoh je pri tom všetkom malý. Ale kto chce ovocie zavárať, ten sa to z povetria nenaučí, áno, zo svojej skúsenosti tvrdím, že mnohí, ktorí zavárali ovocie podľa nejednej nemeckej knihy, nič nedocielili, lebo ovocie sa skazilo. Nie je teda pravda, že hocijaká kuchárska kniha je dobrá.
Ak sa teda dakto chce v kuchárstve vyučiť a pevnou vôľou sa aj zdokonalí, pre toho kuchárstvo nie je viac remeslom, ale má tú cenu pre obecenstvo, ktorá sa mu privlastňuje nemeckým výrazom „kochkunst“, t. j. kuchárske umenie — a to je aj pravda, že ku kuchárstvu patrí dlhá a veľká skúsenosť, obozretnosť a trpezlivosť, čo sa pri každom umení potrebuje. Kniha teda bude nielen o tom vyprávať, ako a čo sa má variť, ale aj ako sa má jedlo predložiť alebo rozrezať a na misu poklásť; lebo keď sa jedlo hocijako pohádže pred hosťa, už to tak nechutí, ako keď je tak pripravené, ako čo by bolo na stole vymaľované.
Vezmite teda, panie a paničky, túto knihu do ruky s takou dobrou vôľou a s takým cieľom, s akým som ju sám za dlhé roky z vlastnej skúsenosti spisoval a ak vy budete pyšné na svoju zbehlosť vo varení, ktorej sa z tejto knihy podučíte, o to pyšnejší budem ja, že také driečne Slovenky môžem menovať svojimi usilovnými žiačkami.“
